reklama

Sú 'boh' a 'kresťanská láska' nebezpečím pre demokraciu?

Láska a súcit sú síce bežnou súčasťou kresťanského slovníka, ale väčšinou sa za nimi neskrýva spojenie s bohom ani hlbšie porozumenie svetu. Skrýva sa za nimi potreba bezpečia založenom na jasných pravidlách a potreba niekam patriť. A čím je nás viac, tým bezpečnejšie sa cítime. Máloktorý kresťan prežíva osobné spojenie s bohom ako neopísateľnú radosť prinášajúcu skutočné pocity súcitu a lásky; bezpodmienečnej lásky, ktorá miluje, lebo sa inak nedá; a hlavne tých, ktorých pravoverní kresťania najčastejšie odsudzujú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (34)

Ľudom, ktorí prežívajú takúto lásku závidím. Ale ako je jasné zo života drvivej väčšiny ľudí, žiť sa dá aj bez nej. A keďže ju nevieme tak samozrejme cítiť, musíme si nastaviť nejaké pravidlá, aby sme si čo najmenej ubližovali. 

Demokratické hnutia sa riadia princípmi 'ži a nechaj žiť' a/alebo 'sloboda jedných sa končí tam, kde sa začína sloboda iných'. Tieto princípy však nie sú samozrejmé každému. Keďže ja sa ich snažím dodržiavať, často premýšľam nad otázkami typu: Ako diskutovať o nastavení pravidiel s ľuďmi, ktorých tolerancia k mojej osobe je závislá len na tom, či nado mnou majú alebo nemajú dosť moci? Ako sa môžem cítiť v bezpečí s ľuďmi, ktorí neveria, že môj život má hodnotu, pokým nie je taký istý ako ten ich? Ako si môžem k týmto ľuďom udržať rešpekt, keď viem, že oni ku mne žiadny rešpekt nemajú? A je tieto princípy vôbec možné aplikovať v prípade kresťanov, ktorí aktívne dupú po ľudských právach a dôstojnosti? Nie je užitočnejšie morálne klesnúť na ich úroveň a robiť to isté, čo oni?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto sú myšlienky o kresťanstve, ku ktorým ma privádza sledovanie kresťanskej politiky na Slovensku:

Kresťania nemajú záujem žiť v mieri a pokoji spolu s ľuďmi, ktorí nie sú kresťanmi. Kresťania žijú v predstave, že ich pohľad na svet je ten jediný správny. Svet vidia takto: 'My máme patent (Boh) na pravdu (Boh), nikto iný. Náš Boh, naše hodnoty a náš životný štýl sú tou jedinou pravou výnimočnou cestou. Vy všetci ostatní ste v omyle, ale my vám oči otvoríme. Skôr, či neskôr, tak, či onak, dobrým slovom, hrozbami alebo zbraňou, nakoniec budete musieť prijať našu lásku.'

Zamyslieť sa nad tým, že kresťanské chápanie pojmu 'boh' je len jedna z právd, pretože na svete je mnoho ľudí, ktorí s podobne veria v niečo iné, je považované za rúhanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kresťania totiž nerozumejú jednému zo základných princípov existencie – odlišnosti. To, že sa veci odlišujú jedna od druhej je podstatou bytia. Rovnako to platí aj pre ľudí. Prijať odlišnosť tiež znamená prijať spolužitie rôznych ľudí. A to kresťania nechápu. Odlišnosť je pre nich omylom, či hriechom a spolužitie je pre nich len strategickým vyčkávacím krokom k asimilácii; je pre nich len dočasnou taktikou, kým nezískajú dostatok moci, aby mohli z bezpečnej pozície všetkých prinútiť skoncovať so 'životom v omyle a hriechu', teda proti bohu, ktorý je tou jedinou pravdou. Kresťania sa nezastavia, pokým všetci nebudeme kresťanmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto kresťania nerozumejú demokracii. Perfektne však vedia používať niektoré (často zastarané) princípy demokracie, napríklad: 'demokracia je vláda väčšiny nad menšinami.' Ak sú kresťania v pozícií menšiny (napr. počas komunizmu), neváhajú protestovať, brániť sa voči útlaku, hovoriť o porušovaní ľudských práv. Ak sú však v pozícii väčšiny (napr. dnes), neváhajú utláčať a tvrdiť, že nič také nerobia, šíriť lži o menšinách, popierať princípy ľudských práv a zmazávať legitimitu protestov voči ich útlaku.

Kresťanstvo v praxi nerešpektuje a netoleruje pluralitu. A principiálne ani nemôže, keďže hlásanie ´jedinej pravdy´ je povinnosťou každého kresťana: 'boh je predsa začiatkom všetkého, boh je vysvetlením všetkého, a bohom sa všetko končí' (vrátane diskusie). A buď tomu verím alebo neverím. Ak tomu človek verí a riadi sa tým ako pravdou, potom verí, že neveriaci ľudia sú v omyle. Preto kresťania považujú skúsenosti, hodnoty a lásku neveriacich ľudí (alebo ľudí, čo veria v niečo iné) za menej hodnotné; jednoducho pre nich nie sú pravdivé. Preto sa kresťania považujú za nadradených, preto považujú svoj životný štýl za hodnotnejší, a preto si myslia, že majú legitímny dôvod všetkým ho vnucovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jednotliví kresťania i cirkev môžu tvrdiť, že to tak nie je, ale už len viera, že majú 'jedinú pravdu' im dáva pocit nadradenosti a dôvody na jej presadzovanie. Preto sa nie je možné s kresťanmi dohodnúť vo vzájomnom rešpekte; preto často nepovažujú ľudí s inými predstavami o svete za rovnocenných partnerov do diskusie a vždy budú hľadať nástroje na to, ako dokázať, že len oni majú pravdu.

A to je prekážkou ku skutočnému mieru a pokojnému spolunažívaniu.

Čo s tým?

Poznám skutočných kresťanov (a sú v radikálnej menšine), pre ktorých je viera veľmi osobnou vecou, ktorú neustále skúmajú a snažia sa pochopiť jej nedoziernosť. Stávajú sa vďaka nej lepšími ľuďmi, lebo ich neustále núti rozumieť - a teda otvárať sa - novým veciam. Táto viera nie je mocenským nástrojom na vtláčanie do noriem, tak, ako je najčastejšie používaná. Je to živá, neustále premenlivá skúsenosť, ktorá podporuje prijímanie odlišnosti ako obohatenia, nie jej odsúdenie ako škodlivosti. 

Nanešťastie, práve títo ľudia sa takmer vôbec neangažujú vo verejnom priestore. Nestačí im, že pravdu hlása nejaká autorita, ale sami nemajú pocit, že sú tí praví na jej hlásanie, lebo pravdu stále hľadajú. Tiež sa snažia balancovať svoju náboženskú skúsenosť s tým, aby kvôli nej neboli vylúčení z cirkevného spoločenstva. Tam už je 'jediná pravda' jasná, iné názory a hlbšia diskusia sú neprípustné.

Ale práve vy 'hľadajúci' ste ľudia, ktorí by sa mali začať ozývať. Nemusíte hneď hlásať pravdu, stačí keď začnete rozprávať o láske a súcite z pohľadu ľudí, ktorí ich skutočne cítia. Diskusia v náboženských komunitách nemusí existovať - je to priestor pre ľudí, ktorým vyhovuje 'jediná pravda'. Ale nenávisť, ktorá pramení z tejto 'jedinej pravdy' už tvrdo zasahuje do životov nás všetkých; preto treba začať hovoriť verejne. Ticho vašich hlasov je tu bolestne cítiť.

Roman Kollárik

Roman Kollárik

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Píšem z pohľadu človeka, ktorý vyrástol a žije na Slovensku v Bratislave. Medzi moje formujúce skúsenosti patrí bytie dievčaťom, bytie chlapcom, bytie gejom, bytie transrodovým človekom s nestálou rodovou identitou. Moja rodina je z nižšej strednej vrstvy s tradíciou vysokoškolského vzdelania. Mám bielu pokožku a kaukazký telesný typ. Nepatrím k žiadnej cirkvi. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu